Pánovi učiteľovi z lásky.

Autor: Michaela Hustá | 20.1.2016 o 8:28 | Karma článku: 5,42 | Prečítané:  176x

O školstve, o učiteľoch, o minulosti, prítomnosti a budúcnosti školstva a stave spoločnosti a tak trochu aj o nás samých.

Veľa vody už pretieklo Ondavou odvtedy, keď som po prvý krát čítala knihu Edwarda Ricarda Braithwaita Pánovi učiteľovi z lásky. Príbeh sa ma páčil, pretože napriek krutosti každodenného života v ňom bolo všetko tak nádherne jasné, tak čierno-bielo jednoduché. Čierny americký učiteľ v škole plnej bielych anglických detí. Ako na šachovnici, kde na začiatku stoja oproti sebe v radoch vyrovnané šachové figúrky. Aj dnes sa zdajú veci na povrchu úplne jednoduché. Na jednej strane šachovnice stoja učitelia so svojimi požiadavkami, na strane druhej vláda, ktorá kritizuje učiteľov za “politizovanie” pred voľbami a zopár jednotlivcov, ktorým sa požiadavky učiteľov zdajú prehnané, pretože majú predsa veľa dovolenky, nepracujú toľko hodín, ani tak ťažko, ako robotník v továrni, ich hodiny sú kratšie, iba 45-minútové..... Pri takto zahájenej šachovej partii je jasné, kto dostane na záver šach – mat. My všetci. Celá spoločnosť. Naše deti zverujeme dennodenne do rúk učiteľov, ktorí s nimi trávia možno viac času, ako my . Ja som do školy prestala chodiť už dávno, ale učiteľ bol pre mňa osobne, u nás v rodine,  aj pre väčšinu mojich spolužiakov vždy Pán učiteľ.  A to od najláskavejšej učiteľky na svete v prvom ročníku na základnej až po profesora na vysokej, ktorý pri nesprávnej odpovedi na skúške vyhadzoval naše študentské indexy von z okna ( horšie to bolo vždy v zimnom semestri:) ). Všetci učitelia mali rešpekt, jednak daný svojou pozíciou, ale najmä, až na pár výnimiek, aj osobný. Tí, ktorý rešpekt nemali, používali palicu. Doma som nikdy neuspela výhovorkou, že na nás učiteľ “sedí” alebo že som niečomu nerozumela a preto som dostala horšiu známku. Ak niečomu nerozumieš, opýtaj sa. Keď sa budete dobre učiť a slušne sa správať, učiteľ nemá dôvod na vás kričať, to bola odpoveď na moje sťažnosti.

V dnešnom svete sú bohužiaľ meradlom úspechu predovšetkým peniaze a už menej vedomosti, schopnosti a znalosti. Ak sami nebudeme mať úctu voči učiteľom, nebudú ju mať ani naše deti. Ak sa dieťa nenaučí vážiť si učiteľa v škole, koho si potom bude v živote vážiť? Možno nejakú smotánkovskú kvázicelebritu, ale najpravdepodobnejšie nič a nikoho. Ani rodičov, či zamestnávateľa, ani starších ľudí, ani políciu, ani vládu. Dokonca ani samých seba. A preto hovorím, že máme problém my všetci. Určite nebude ľahké nájsť v rozpočte peniaze na zvýšenie platov, ale je to nutné. Už len zo sebeckých dôvodov. Kvôli  našim deťom. A kvôli nám samým.

Nakoľko nie som učiteľka, viac ako výška učiteľských platov ma trápi súčasný stav, v akom sa školstvo nachádza. Do značnej miery mi pripomína človeka, ktorý sa pokúša plávať v Mŕtvom mori, no stále je iba na tom jednom mieste. Češi by zrejme povedali, že se v tom “plácá”. Niektoré budovy škôl sa zrenovovali za eurofondy, inde stavajú v obciach kontajnerové školy. Technický stav školských budov je poväčšine zlý, avšak horšie je samotné vzdelávanie. Stalo sa už takmer pravidlom, že začiatkom školského roka nie sú na školách potrebné učebnice. Deti píšu testy, v ktorom sú porovnávané ich vedomosti s vedomosťami ich rovesníkov v iných štátoch a Slovensko v týchto testoch dopadá stále horšie. Zisťujeme, že deti síce vedia čítať, ale nerozumejú tomu, čo čítajú. A ako personalistka ani nechcem hovoriť o tom, ako slabo sú pripravené na každodenný život, keď odídu zo školy a prídu do praxe. Vzdelávanie je, podobne ako poľnohospodárstvo, beh na dlhé trate. Je to systém, proces. Nemôžete na tom istom pozemku na jar zasiať repku, o dva mesiace si to rozmyslieť a zasiať pšenicu a na jeseň chcieť pozbierať úrodu zemiakov. Viem, je to nezmysel, ale nie väčší, ako keď sa počas jednej vlády za štyri roky vymení  päť ministrov poľnohospodárstva a každý z nich presadzuje  vlastnú koncepciu. Podobne je tomu aj v školstve. Je najvyšší čas stanoviť si čo a ako chceme vo vzdelávaní dosiahnuť a potom sa toho držať aspoň nasledujúcich desať rokov. A to bez ohľadu na to, ktorá strana vyhrá voľby. Nie som odborníkom na vzdelávanie, aspoň nie u detí, skôr ma zaujíma vzdelávanie  dospelých, ale verím, že na Slovensku takých odborníkov máme. Neviem posúdiť, či je lepší americký systém založený na športe a vypracovávaní projektov, alebo sú lepšie školy v Kanade, kde sa každý deň začína hymnou, aby v deťoch vybudovali vlastnenectvo. Či majú pravdu Turci, keď postavili deťom už od základných škôl internáty, na ktoré ich každý týždeň zvážajú školské autobusy, pretože inak by deti z odľahlých končín neprišli do školy, ani či sú v práve, keď zatvárajú do väzenia rodičov, ak ich deti nechodia do školy. Nemyslím, že máme toľko peňazí v rozpočte na to, aby sme učiteľom zemepisu preplácali zahraničné dovolenky, aby ich výuka bola lepšia a pestrejšia, ako to robia na Novom Zélande. Viem ale, že potrebujeme vytvoriť koncepciu, ktorá by zastavila súčasný pokles vedomostnej úrovne žiakov a po krátkom čase by tento stav zlepšila. Vytvorme pre učiteľov také prostredie a podmienky, aby sa im dobre učilo a nemuseli sa zaoberať vedľajšími a pre vzdelávanie úplne nepodstatnými vecami. Ani štrajkami. Odbúrajme zbytočnú byrokraciu. Súčasná generácia učiteľov sa raz dostane do dôchodkového veku a ak ich nenahradí nová, pretože mladí učitelia odídu čiastočne do zahraničia a čiastočne do sféry biznisu, čo sa stane potom? Nahradíme ich, ako v zdravotníctve, ukrajinskými učiteľmi? A keď aj tí odídu ďalej na západ? Budú nás potom naozaj musieť zachraňovať migranti? V rámci globalizácie bude učiteľ z Lýbie, Sýrie alebo Iraku učiť slovenské deti o tom, kto to bol Anton Bernolák či Ľudovít Štúr? Budú učiť slovenskú gramatiku, ktorú poriadne neovládajú, pretože slovenčina nie je ich materinský jazyk? Alebo budeme už vtedy všetci svetoví a hovoriť iba po anglicky?

Mám medzi učiteľmi zopár známych, ktorí sú živým príkladom zlého vtipu o tom, že byť učiteľ je diagnóza. Jedna z nich, znechutená súčasným systémom, aj stavom ktorý je na škole, v slabej chvíľke pri pokeci pri šálke kávy aspoň raz za rok povie, že zo školy odíde a nájde si iné zamestnanie. Verím, že by to zvládla, je bystrá, inteligentná, hovorí perfektne anglicky a vie pracovať s počítačom. A keby aj nie, kľudne by mohla zostať doma a účty by zaplatil manžel – podnikateľ. Preto ju každý rok v septembri priateľsky podpichnem ako to, že opäť učí. Sklopí oči a zašepká: Vieš, kvôli deťom. Tento rok mám takú perfektnú triedu. Asi to bude pravda, lebo to počúvam už pekných pár rokov, odkedy sa poznáme. Ďalšia zas príde na stretnutie hneď po práci a ako prvé uteká na toaletu. Za celý deň nestihla ísť ani na WC, pretože mala dozor cez veľkú prestávku a po hodine ju študenti stále zdržali a vypytovali sa.  K ďalšej zas chodím na návštevy zásadne cez prázdniny, pretože počas školského roka by mi určite strčila do rúk nejakú prípravu, s čím zamestnáva celú svoju rodinu a aj známych.

Naša spoločnosť má veľké šťastie v tom, že prevažná časť učiteľov na Slovensku je nesmierne obetavá, pracovitá a záleží im na deťoch. Zatiaľ je to tak. A budúcnosť je v našich rukách. Tú si vytvárame sami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?