Cesta z kruhu nezamestnanosti alebo nezamestnaní na Slovensku.

Autor: Michaela Hustá | 11.5.2016 o 12:47 | (upravené 31.8.2016 o 8:49) Karma článku: 3,50 | Prečítané:  320x

Firma pre ktorú pracujem, patrí k tzv. stredným podnikom. V praxi to znamená, že je príliš malá a príliš ďaleko od Bratislavy na to, aby sme dostali akékoľvek vládne stimuly.

Zrejme rovnako, ako drvivá väčšina podnikateľov na Slovensku, teda aspoň tých, ktorí investujú do rozvoja, či už ide o rekonštrukciu priestorov, nové stroje alebo pracovníkov.

Mám ale v práci celkom užitočné hobby - rada zapájam náš podnik do nových projektov cez úrad práce. Už sme si takto vyškolili zopár dobrých zamestnancov cez absolventskú prax či mentoring, rozbehli jazykové aj odborné vzdelávanie vo firme. Projekty mám rada jednak z dôvodov, že sa človek cíti ako génius, keď sa mu podarí správne vyplniť všetky kolonky byrokratov z Bruselu a aj preto, že vymeniť niekoľko popísaných A4 za peniaze v hotovosti je vždy dobrý nápad.

Najnovší projekt " Cesta z kruhu nezamestnanosti" doslova nadchol manažment našej firmy, samozrejme predovšetkým po finančnej stránke. Nakoľko sa nám navýšili objednávky od zákazníka, potrebovali sme  prijať ľudí do výroby a už to tak vyzeralo, že nám ich EÚ zaplatí. Som realistka a tak som vedela, že to nebude jednoduché. Ľudia, ktorí sú už dlhšie doma, stratili pracovné návyky a nebude sa im chcieť pracovať. A už vôbec nie manuálne a na zmeny. Bude tam vyššia fluktuácia, pracovné miesta sa budú často preobsadzovať. Bola som na to pripravená, ale na skutočnú a tvrdú realitu ma nemohlo pripraviť ani tých 20 rokov v automobilovom biznise, ktorý je známy svojimi častými zmenami, ani 9 rokov na pozícii personálnej šéfky. Som zvyknutá na výhovorky našich pracovníkov, ktoré sú plne porovnateľné s výhovorkami žiačikov, vysvetľujúcich učiteľke, prečo si nemohli napísať domácu úlohu, ale keby som mala len 1 Euro za každého uchádzača o zamestnanie, ktorý mi vysvetľoval, prečo sa mu práve teraz nehodí, aby nastúpil k nám do práce, zvyšok života strávim aj s rodinou na dovolenke v Karibiku.

Spočiatku to vyzeralo dosť optimisticky. Na úrade práce prehlásili, že majú vyše osemsto uchádzačov, ktorí vyhovujú našim podmienkam. Hneď aj zorganizovali prvé výberové konanie, potom druhé. U nás si vyberajú ľudí do výroby predáci a ako mi na záver povedali, po tomto úplne stratili všetky ilúzie. Doteraz ľutovali ľudí z regiónu, že si nemôžu nájsť prácu, a len teraz zistili, koľkí skutočne nemajú záujem pracovať. Samozrejme je rozdiel, keď si niekto dá tú námahu a napíše si a pošle žiadosť, tak je predpoklad, že má záujem o prácu a keď niekoho len pošlú a nastúpiť musí, inak ho vyradia.

Zo všetkých prípadov mi v pamäti výraznejšie utkveli len dva. Jedným bol mladý muž, ktorý prehlásil, že má výhradu vo svedomí a že nemôže pracovať pre automobilový priemysel, lebo on nebude znečisťovať prírodu a on osobne chodí všade iba pešo alebo na bicykli. V poriadku. Má na to právo, pomyslela som si v duchu. ( Aj keď s takýmto prístupom by pravdepodobne zomreli od hladu všetci rodinní príslušníci mojich kolegov pracujúcich pre automobilový priemysel ). Dokonca by som dotyčného rešpektovala a vážila si, keby... 1 .Keby nežil na útraty úradu práce, to znamená nás všetkých. Prečo ja musím každé ráno vstávať a ísť do práce, keď on vstane ráno naobed a nikam ísť nemusí? Prečo sa ja a aj ostatní zamestnaní máme skladať na jeho životný štýl? Nemám problém prispievať na deti, ľudí na dôchodku, chorých ( v detstve mi často čítali rozprávku o troch grošoch ) ale mladý, zdravý človek? A po druhé. Vážim si všetkých, ktorí chcú chrániť životné prostredie. Som však realistka a viem, že ľudia sa úplne k chodeniu pešo a bicyklovaniu, resp. konským povozom natrvalo nevrátia. Ale nech mi o ekológii nerozpráva človek, ktorý zároveň úplne v pohode popíja nápoj z plechovky, pretože pokiaľ viem, plechovka sa v prírode nerozkladá. Takže toľko k ekológii.

Druhou uchádzačkou, ktorú si budem ešte veľmi dlho pamätať, bola mladá žena. Odhadovala som ju  zhruba na 30 rokov. Na prvý pohľad ( ja viem, personalisti, haló efekt ) schopná, mladá, zdravá. Ani príliš výrazne neprotestovala, keď si ju predáčka písala rovno k sebe na zmenu a na pracovnú pozíciu, len tak mykla hlavou, že teda dobre.  Dohru to malo až poobede. Kancelárie máme na 3. poschodí, dávala som do poriadku dokumentáciu po výbere, keď mi niekto zaklopal na dvere. Vošla dotyčná dáma s útlou zhrbenou staršou pani, ktorá hneď pri príchode začala plakať, nech jej neberiem jediné dieťa, pretože jej už tri zomreli a táto dcéra je jej posledná!

Už som sa rozprávala s mnohými mamičkami, oteckami, dokonca s jednou babičkou našich zamestnancov, ale toto bola aj na mňa priveľa. Mala som o sebe pomerne dosť dobrú mienku ako o človeku, ktorý dáva ľuďom prácu a peniaze, no zrazu som sa cítila ako surovec, ktorý jediné dieťa posiela do vojny, kde určite zahynie. Podarilo sa mi zo seba dostať jedinú otázku- priznám sa dosť neinteligentnú, ale bola som fakt v šoku, spýtala som sa mladej ženy, prepáčte to koľko máte rokov, že chodíte na výberové konanie s mamkou a mladá žena mi s kľudom odpovedala že 36. Tak toľko k tomu.

Nad vyjadreniami uchádzačov, ktorí ledva skončili základnú školu, ale požadovali, že by chceli robiť radšej niečo také ako ja, som sa už ani nepozastavovala. Len som im odpovedala, že nech najprv zmaturujú, potom skončia vysokú, naučia sa pracovať s počítačom, pretože počítačové hry nestačia, naučia sa 1-2 cudzie jazyky a potom nech si prídu sadnúť na moju stoličku. Kedykoľvek. Len nesmú hneď strácať trpezlivosť s tými, čo sedia na tej druhej strane stola.

A ako to celé dopadlo? Projekt Cesta z kruhu nezamestnanosti sme nakoniec nezískali. Novú zákazku sme preskladnili skôr, ako bolo pôvodne plánované,  ľudí sme potrebovali zamestnať rýchlo a za 3 týždne sa mi nepodarilo poštou dostať všetky požadované potvrdenia. Zamestnali sme 10 ľudí z úradu práce - bez príspevku ( polovica z nich od nás odišla v rámci 3 mesačnej skúšobnej doby a museli sme ich nahradiť, presne ako som si myslela, ale verím, že tí ostatní s nami vytrvajú ) a ďalších 10 z vonku - na základe žiadosti.

Teším sa, moja práca má zmysel.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?