Domov musí byť bezpečné miesto pre všetkých.

Autor: Michaela Hustá | 14.5.2016 o 10:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  95x

Pod týmto názvom sa v Košiciach koncom apríla uskutočnila konferencia pod názvom "Spoluprácou k lepšej podpore a ochrane žien pred násilím". Zúčastnila som sa jej v úlohe diváčky a rada by som sa s vami podelila o svoje dojmy.

Ženy zažívajúce násilie pre mňa donedávna neboli reálne, boli to vždy iba neznáme tváre na televíznej obrazovke - reportáž v krimi novinách. Doma ani v najširšom okruhu rodiny či priateľov som sa s ničím podobným nestretla. U nás síce občas jeden či druhý z rodičov tresol dverami ( a čo som sa nimi natrieskala ja v puberte), ale nikdy nelietali facky ani slová, ktoré zrania tak veľmi, že sa už nikdy nedajú vziať späť. Nemyslím si, že som mala nejaké zvláštne šťastie, ja to totiž považujem za úplne normálnu vec - za štandard. Ženy v našej rodine vždy boli a sú milované a rešpektované, sú to životné partnerky, lásky, kamarátky a nie boxovacie vrecia. Keď som doma zahlásila, že som pozvaná na konferenciu o týraných ženách, môj otec zdvihol zrak od novín, uškrnul sa a zahlásil: no, to by si tak mohol niekto trúfnuť týrať tvoju matku alebo starú matku! Tie by mu dali! Je pravda, že o našej starkej sa v mladosti povrávalo, že bola sekera a mamina bola prinajmenšom zásadová ( rozumej tvrdohlavá ), ale muži u nás v rodine neboli nikdy pod papučou, vždy som ich vnímala ako rovnocenných partnerov.

Tak ako som sa k tejto téme vlastne dostala? Pracujem pre stredne veľkú firmu a v robote máme prevažne žienky. Občas prišla niektorá do práce s monoklom, že spadla, vrazila do dverí a podobne. A potom som už len dostala do rúk rozhodnutie súdu o rozvode a menila kolonky z vydatá na rozvedená. Na väčšine žien bolo potom vidno úľavu, do práce chodili s úsmevom, chrbát a plecia sa vystreli akosi sami od seba, ich krok sa stával ráznejším. Niektoré radšej odišli do zahraničia, iné potichu trpia dodnes. Keď som sa s niektorými rozprávala, neboli ochotné odísť od násilného partnera - povedali mi rovno - prepáčte, nemôžem, viete, kvôli deťom. Chcelo sa mi na nich začať kričať, že práve kvôli deťom by sa mali postaviť na vlastné nohy, ale potom som si povedala, že však ja si tiež nedokážem poradiť často ani sama sebe, tak radšej sa zameriam na to, že bude žienkam dvíhať sebavedomie a prostredníctvom práce zabezpečovať ich ekonomickú nezávislosť.

Po čase prišiel k nám do firmy list so žiadosťou o sponzoring. Žiadostí chodí k nám do firmy veľa, ale tento bol niečím zvláštny a oslovil ma. Napísala ho pani riaditeľka z bezpečného domova pre ženy z neziskovej organizácie Kotva. Manažment našej firmy žiadosť o sponzoring zamietol s tým, že už podporujeme jednu neziskovú organizáciu a máme aj vlastný štipendijný fond pre deti našich zamestnancov a nie je dobré deliť finančné prostriedky medzi viacero organizácií ( neskôr zmenili názor ). Povedala som si, že keď teda nie prostredníctvom firmy, tak sa začnem o túto neziskovku zaujímať ako súkromná osoba. Tak nejako to začalo - najprv 2% z daní, občasné návštevy, spoločné akcie, až som zistila že sa môj život, ktorý sa dovtedy skladal len z rodiny a práce, významne obohatil. Spoznala som ďalších skvelých ľudí, ktorí pribudli do môjho života - pani riaditeľku, pani Žanetu aj pani ekonómku,  ktorá pre nich pracuje externe a všetkých podnikateľov, ktorým robí ekonomiku,  sa pýta: Tak, prispejete na týrané ženy, alebo ako? Myslím že pri takto položenej otázke je odpoveď všetkým jasná. Takže keď ma tieto žienky oslovili, či by som s nimi neprišla na konferenciu, najprv som sa samozrejme opýtala, aké tam budem mať povinnosti. Povedali mi, že žiadne, že tam idem len ako morálna podpora. Aj tak som sa potešila, pretože ísť hocikam v spoločnosti tak vynikajúcich žien  je pre mňa česť.

V práci som si vzala dovolenku a vybrala sa do Košíc. Konferencia sa mala uskutočniť v Tabačke Kulturfabrik ( v Košiciach oproti hotelu Jazmín ). Ešte som Tabačku po rekonštrukcii nevidela, tak som bola zvedavá. Budova bola zvonku dobre - jasne a viditeľne označená, vonkajšie priestory na mňa pôsobili síce trošku deprimujúco, predsa len nie som až takým veľkým fanúšikom moderného urbanistického umenia, ale vo vnútri boli priestory veľmi dobre využité a prispôsobené novému účelu s mnohými zaujímavými pôvodnými prvkami fabrického štýlu - námatkou si spomínam na stropné svietidlá vyrobené z modrých, zelených a žltých prepraviek. V Tabačke je všetko - šatňa, detský kútik, knižnica, reštaurácia, kde zákazník vidí priamo do kuchyne  na prípravu jedál. Stoličky síce vyzerajú ako keby niektorá stredná škola vyradila pred 20. rokmi  inventár z tried a laboratórií, ale dôležitejšie bolo, že sa tam neustále striedali ľudia, predovšetkým mladí, ktorí sa tam prišli najesť, alebo len tak na kávu, porozprávať sa. V ďalšej sále, kde bola konferencia, bolo pódium s  mikrofónom a kreslami pozbieranými minimálne z troch obývačiek. Hľadisko  ako v kine, rady sedadiel v strede rozdelené schodiskom. Konferenciu organizoval Košický samosprávny kraj, vystupovali na nej zástupcovia mimovládnych organizácií Fenestra z Košíc, Pomoc rodine z Michaloviec, OZ Hana zo Spišskej Novej Vsi a Kotvy z Trebišova, projekt bol financovaný z Nórskych fondov. Nás divákov bolo odhadom 200, z toho cca 180 žien a asi 20 mužov. Na konferencii vystupovali aj ľudia zo štátnej správy - Košického samosprávneho kraja, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a ďalší. Medzi účinkujúcimi mi výrazne chýbalo zastúpenie policajného zboru, pretože keď dôjde k najhoršiemu, sú to práve oni, kto musí riešiť domáce násilie. Na konferencii  mala vystúpiť aj jedna policajtka, ale ochorela, tak neprišiel nikto. Nechce sa mi veriť, že polícia nemá  v tomto smere viac školených ľudí.

Samozrejme, že som držala palce našej pani riaditeľke, keď vystupovala v moderovanej diskusii a niektoré ďalšie príspevky boli tiež veľmi zaujímavé - napríklad mladá žena, ktorá pracuje spolu s ďalšími kolegyňami na nonstop neplatenej krízovej linke. Z jej príspevku som sa napríklad dozvedela, že im ročne zavolá okolo 20 000 ľudí, z toho je väčšina týraných žien, niekoľko sto nezúčastnených či tzv. tretích osôb  a dokonca aj 20 týraných mužov! Bola tam aj dievčina z organizácie, ktorá  na neslávne známom košickom sídlisku Luník IX pomáha ženám. Tá by nemusela ani ústa otvoriť, aj tak ju považujem za hrdinku. Počúvala som štatistiky o týraných a znásilňovaných ženách ( niečo príšerné ),  o rodovej scitlivenosti - dodnes mi nie je jasné, čo to vlastne je, zoznamovala sa s novými úžasnými  ľuďmi, napríklad s právničkou, ktorá práve vyhrala proces na strane ženy proti jej manželovi - bohatému podnikateľovi, a počas prestávok popíjala kávu a jedla koláče platené z nórskych fondov.

Po ceste domov najprv vystúpila pani riaditeľka, predtým nás však pozvala na čaj a na kus reči. Až vtedy som sa dozvedela, akého má krásneho koníčka - robí nádherné veci z paličkovanej čipky. Doma bola aj jej mamka, starenka vo vlniačiku, ako vystrihnutá z rozprávky. Na starenkinej historke o tom, ako im pes zadrhol 31 sliepok a jej manžel poľovník ho išiel zastreliť s puškou ( nie ochrancovia zvierat, nemusíte sa báť, dopadlo to dobre, nakoniec ho nezastrelil ) tak na tejto historke sme sa od smiechu šúľali všetky.

Tento deň  mňa osobne  veľmi obohatil. Všetkým, ktorí sa problematike násilia v rodinách profesionálne venujú, veľmi fandím a želám veľa - veľa úspechov v ich užitočnej práci ( aj keď by som bola osobne  najradšej, keby jej bolo stále menej, až by sme ju nakoniec vôbec nepotrebovali ).

Keďže niektoré príspevky na konferencii začínali citátom, tak ja pre zmenu jedným citátom skončím. Na konferencii síce neodznel, ale mne osobne sa veľmi páči a zdá sa mi k tejto téme vhodný. Boh nestvoril ženu z päty, aby sa po nej šliapalo, ale z mužovho rebra - blízko srdca, aby bola chránená a milovaná.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?