okvetné lístky margarétky v hre párna a nepárna alebo rozdeliť koláčiky z babkinej špajze medzi mňa a mojich kamarátov. A potom prišla škola a s ňou množiny a podmnožiny. Boli sme prvá generácia, tzv. pokusné králiky a ja som za ten svet nedokázala pochopiť, ako môže byť množina jabĺčok a množina hrušiek, keď jablká, hrušky a čerešne nerastú v množinách, ale na stromoch v záhrade u starkých. A bolo ešte horšie. Za množinami prišli zlomky, rovnice o mnohých neznámych, integrály...
Časom som sa zmierila s faktom, že počítam ako indiáni v mojich obľúbených knižkách od Karla Maya- teda jedna, dva a veľa. Ešte ani teraz, v dospelosti nechápem teóriu záporných čísel. Keď sa mi ju ktosi raz pokúšal vysvetľovať, argumentovala som tým, že v peňaženke môžem mať 20 Eur, nemusím tam mať nič, teda nulu, ale nemôžem mať predsa v peňaženke mínus. Začali mi síce hovoriť niečo o prečerpávaní kreditných kariet, pôžičkách, dlžobách a podobne, ale môj mozog sa jednoducho sám od seba vypol a opäť som sa v myšlienkach vrátila k ovociu na starkého jabloni, ktoré nerástlo v množinách.
Viem, že vo svete je ešte veľa nerozlúštených záhad, niektoré sú záhadou pre všetkých, iné zrejme zostávajú záhadou iba pre mňa. Najnovšie je pre mňa takouto záhadou náš štátny rozpočet. Z každej strany počúvam alebo čítam, ako iné štáty dávajú vyšší percentuálny podiel z rozpočtu na obranu, zdravotníctvo, školstvo, do športu, do výskumu, do poľnohospodárstva, na výstavbu diaľnic. Keďže celok tvorí vždy 100 percent, tak podľa základných zákonov aritmetiky logicky musíme na niečo dávať viac, či? Lenže na čo? Je to pre mňa záhada. Asi sa budem musieť vrátiť do školy, nech mi to niekto vysvetlí. A ak to nedokážu, tak aspoň budem môcť po rokoch reklamovať známky z matematiky - počula som, že aj to sa už dnes dá!