Dobrodružstvo v južnej Afrike.

Autor: Michaela Hustá | 7.2.2018 o 17:02 | (upravené 8.2.2018 o 11:47) Karma článku: 2,06 | Prečítané:  232x

„Ako obrovská sfinga, ktorej tajomstvo čaká už tisíce rokov na odhalenie, leží na južnom konci Starého sveta, obmývaná dvoma oceánmi, pevnina starej Afriky, bohatá protichodnými zjavmi rovnako ako záhadami.

Husté lesy vztyčujú svoje palmovité koruny k oblohe a mohutný baobab vystiera na svojom zdanlivo večnom kmeni obrovské vetvy doširoka, chrániac tak svoje okolie proti plamenným paprskom tropického slnka. Na pomedzí pustiny sa rozlieha dunivý rev leva, žirafy sa pasú na vrcholkoch stromov, pôda sa chveje pod mocnými krokmi slona a nosorožca a v hlbokých bažinách stojatých vôd sa povaľuje hroch.Tam, kde sa človek - dobyvateľ odvážil postaviť smelou nohou na vzdorovitú pôdu, tam sa musel vyzbrojiť k zápasu s prírodnými živlami, ktoré vládnu smrťou a skazou nad obrovskou krajinou.“

Zrejme tieto slová spisovateľa Karla Maya z diela, ktoré vyšlo v slovenčine pod názvom Búr s puškou,  z čias mojej mladosti na mňa zapôsobili natoľko, že napriek tomu, že nie som práve dobrodružný typ, rozhodla som sa južnú Afriku navštíviť.

Pravdepodobne k tomu prispela aj dobrá povesť sprievodcov cestovnej kancelárie BUBO ( a aj zaujímavá cena zájazdu : ), že som sa na tohtoročnú dovolenku vybrala práve do Kapského mesta.

Po piatich hodinách letu z Viedne do Dubaja a ďalších desiatich hodinách v spoločnosti letušiek a stewardov z leteckej spoločnosti Emirates sme sa konečne ocitli v cieli. Na Slovensku vítame hostí chlebom a soľou, náš sprievodca Stanislav nás v Afrike privítal milým úsmevom a fľašou studenej minerálky. Nič lepšie sa na prechod zo slovenskej zimy do afrických + 30 stupňov Celzia ani vymyslieť nedalo.

Kaapstadt, Cape Town, Kapské mesto. Má veľa rôznych prívlastkov, medzi nimi aj najkrajšie, najpriaznivejšie pre život, najnebezpečnejšie. Krátka jazda autobusom nás viedla okolo slumových štvrtí, ktoré vyzerali ako niekoľkonásobná zväčšenina rómskych osád na východnom Slovensku. Bývajú v nich utečenci z vojnou postihnutých oblastí a bez riadnych dokladov nemajú šancu na zlepšenie života. Do slumu polícia nezablúdi, vládnu tam drogy a kriminalita. Juhoafrická republika stavia bytovky a poskytuje sociálne dávky pre svojich občanov, ale príval miliónov utečencov z celej Afriky zvládnuť nemôže. Ďalší pohľad z okna autobusu patrí svetoznámej nemocnici Ch.Barnarda, v ktorej sa niekoľko rokov pred mojim narodením uskutočnila prvá transplantácia srdca na svete. Momentálne je známa skôr transplantáciou penisov ( odborný výklad sprievodcu ). Inak zdravotníctvo je tam vraj na veľmi dobrej úrovni ( s výnimkou gynekológie a pôrodníctva ), samozrejme pre tých, ktorí majú zaplatené zdravotné poistenie.

Ubytovanie sme mali zabezpečené v hoteli Svätého Juraja na ulici Svätého Juraja ( Mall St.George ) s kalvínskym kostolom ( ako inak?) Svätého Juraja. Dobre sa to pamätá. Inak majú tam veľmi efektívny systém rezervácie izieb, jednoducho si vás pri preberaní kľúča na recepcii odfotia, takže nepotrebujete vedieť hovoriť po anglicky, resp. nepotrebujete vôbec nič povedať, recepčný vás pri príchode spozná podľa fotky a podá vám kľúč od vašej izby. Adaptéry na elektrické zásuvky si so sebou nenoste, aj tak vám tam žiadne zo Slovenska nebudú pasovať a tie „ich“ vám na recepcii bezplatne zapožičajú. Keď si spomeniem, ako sme si s kamarátkou každá poctivo zobrali adaptér aj elektrickú rozdvojku, lebo však mobily, notebook, fotoaparáty, žehlička na vlasy aj na šaty, je mi zo seba tak trochu smiešno. No proste greenhorn.

Vyzbrojená k zápasu s prírodnými živlami slnečnými okuliarmi, opaľovacím krémom s ochranným faktorom 50, pantenolom na popáleniny, sprejom proti hmyzu, ľahkou vetrovkou a pevnými topánkami som sa vybrala na jeden z novodobých siedmych prírodných divov sveta – Stolovú horu. V porovnaní so sprievodcom, ktorý výpravu absolvoval naboso v šortkách a tričku s krátkym rukávom som sa síce cítila trošku čudne, ale keď naša skupina stála v rade na lanovku a vedľa nás sa postavili účastníci zájazdu z Japonska, ktorí mali na sebe v horúčave okrem čiapok ešte aj dlhé nohavice, vetrovky s dlhým rukávom a kapucňou a pre istotu ešte aj rozprestretý dáždnik, hneď mi bolo ľahšie. Vystáli sme si teda približne hodinový rad na lístky ( síce nebola hlavná sezóna, ale dva dni pred našim príchodom lanovka kvôli vetru nepremávala ), rad sa však posúval dosť rýchlo, do jednej otočnej panoramatickej kabíny sa zmestilo cca 60 turistov. Samozrejme že na horu sa dalo vystúpiť aj pešo, vedie tam niekoľko desiatok trás od najjednoduchšej po najnáročnejšiu pre horolezcov, ale kto by sa už na dovolenke trepal v najväčšej horúčave kilometer do strmého kopca?

Na Stolovej hore rastie vraj okolo 1500 druhov rastlín, viaceré z nich sú vzácne, či ohrozené. Žije tam aj veľa včiel a viacero druhov jašteríc a vtákov. Z väčších zvierat tu žijú damany, o ktorých som osobne počula po prvý krát v živote. V minulosti vraj žilo zviera, z ktorého potomkov sa v savane vyvinuli slony, na Stolovej hore zas damany. Vraj sú geneticky na 90% zhodné, človek by pri pohľade na trošku väčšie morča ani veľmi neveril. Na Stolovej hore sme stretli iba jedného a ten iba vykúkal a zarputilo odmietal vyjsť zo svojej nory. Zrejme sa mu nepáčili tie davy turistov, ktoré mu prechádzali fakticky popred jeho dom a otierali si topánky na jeho rohožke.  Inak v južnej Afrike žije veľa zvierat, ktoré bežný človek pozná len zo zoologickej záhrady. Počuli ste už o mangustách?

 Z hory je nádherný výhľad, pravdaže len vtedy, keď nie je zahalená v čiapke z mračien. Dobre vidieť najmä na 10 km vzdialený ostrov Robben Island, kde bol väzený bojovník proti apartheidu a prvý čierny prezident Juhoafrickej republiky Nelson Mandela.

Na Myse dobrej nádeje nájdete maják, na ktorý sa dá tiež vyviezť lanovkou. Strážia ho paviány, ktoré vám ukradnú aj poslednú bagetu. Na vlastné oči sme boli svedkami toho, ako sa opica prikradla zozadu k jednej turistke a vyskočila jej na plece. Tá sa zľakla, ale urobila rozumné rozhodnutie. Svoj ľahký turistický obed odhodila čo najďalej od seba. Osobný súboj by bola určite prehrala – paviány majú tesáky údajne také dlhé ako lev – až 5 cm. Opica s bagetou neutiekla, ale si ju uprostred miniatúrneho námestíčka vybalila zo servítky a  za prizerania sa dobrého tucta turistov s kľudom zjedla. Sáčok potom zahodila, samozrejme že nie do odpadkového koša. Už viem, prečo sa hovorí, že je niekto drzý ako opica. Inak najčastejším suvenírom v Kapskom meste je prak, ktorým sa opice snažia odplašiť. Obyvatelia ktorí bývajú v domoch musia mať na oknách husté kovové mreže, pretože ak opica rozbije okno a neprepchá sa dnu, tak pošle kradnúť jedlo svoje mláďa.

Okrem paviánov, antilop, a zvieracích obyvateľov pštrosích a konských fariem žije v národnom parku aj kolónia tučniakov cisárskych. Roztomilé, pol metra vysoké modelky vo fráčikoch sa vyhrievajú na pláži, alebo pózujú dychtivým turistom, ktorí prechádzajú po drevenom rebríku v približne metrovej výške nad ich hlavami.

V mori je najnebezpečnejším predátorom žralok biely, ktorého mali možnosť štyria odvážlivci z našej výpravy spoznať aj osobne, ešteže boli pri tom v klietke. Mne úplne stačil pohľad na neho z druhej strany 50 cm hrubého skla v oceanáriu.

Turista má v Kapskom meste vždy čo obdivovať, nezáleží na tom, či prišiel hrať golf, surfovať alebo nakupovať. Tí posledne menovaní sa zrejme najviac zabavia na móle zvanom Waterfront, kde sa nachádza ruské koleso, veľa rôznych reštaurácií ako aj obchodov so suvenírmi.

Znalci vína si zas určite vyberú návštevu viníc, víno z nich popíjal aj Napoleon aj Agatha Christie. Okrem vína Pinotage vás pri ochutnávke čakajú ešte ďalšie štyri vzorky – biele aj červené. Svetovou raritou je určite ochutnávka vína s čokoládou, ktorú si dali vyrobiť na špeciálnu objednávku v Belgicku – čokoláda s chuťou jednotlivých vín. Okrem vína stojí za zmienku aj miestny likér amarula, ktorý chutí tak trochu ako Bayleis a pridáva sa do kávy alebo zmrzliny.

Keď už hovorím o chutiach, halušky s bryndzou tam nepodávajú a na červíky som si ( zatiaľ ) netrúfla, takže som väčšinu pobytu žila na stredne prepečených stejkoch z antilopy, kudu, impaly, pštrosa, springboka a tiež krokodíla a k tomu pohár dobrého červeného Merlot, ktorému domáci dôsledne hovoria melo. Keď vám k tomu hrá rytmická hudba na ľudovom nátroji zvanom marimbo, ktorý vyzerá ako by niekto vytrhol kus latkového plota a položil ho náš cimbal, poviem vám, že to vôbec nie je zlý život. Baai Kaapstadt.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Mala Slávika aj Miss, teraz Forza končí. Aký bol jej príbeh?

Produkčný dom má finančné problémy.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Tajní mali o únose informovať, prezident o ničom nevie

Tajní si údajne splnili povinnosť. Akú?

Stĺpček Petra Schutza

Ak môže krachnúť Forza, v šoubiznise nemá isté nikto nič

Kováčikova firma „obhospodarovala“ najlukratívnejšie eventy,


Už ste čítali?